Attila Horváth (4. Dan)

      V roku 1992 som ako 13-ročný začal navštevovať vtedajší šamorínsky karate klub Relax. Mojím prvým trénerom bol Róbert Sebestyén a po tom, ako odišiel do zahraničia, vedenie našej skupiny cvičencov prebral Zoltán Móricz. Do dnešného dňa spomínam na obidvoch trénerov v dobrom. V tomto klube som prvýkrát stretol Majstra Milana Karafu, ktorý sa, ako u neho bolo zvykom, zaoberal našou výučbou do detailov. Neskôr jeho výučbu prebral Majster Ján Longa, ktorý nás viedol k súťažnému karate. Tu by som chcel spomenúť zakladateľa klubu, Rezső Krajcsovicsa, ktorého som osobne nepoznal, pretože som klub začal navštevovať až po jeho smrti. Neskôr tento prvý šamorínsky karate klub zanikol.

      Po jednoročnej pauze sa Milan Karafa vrátil do Šamorína a popri svojom karate klube Karafa Dojo v Orechovej Potôni otvoril v našom meste jeho pobočku, takže som mohol pokračovať v cvičení karate. Majstrove tréningy mne osobne vyhovovali najviac, pretože sa nekompromisne a detailne usiloval o to, aby sme sa čo najdokonalejšie naučili danú techniku alebo pohybovú kombináciu. Takýto spôsob cvičenia karate mal už aj vtedy tú nevýhodu, že mnoho ľudí nevydržalo na sebe tvrdo pracovať a odišlo z klubu. Po niekoľkých rokoch mi Majster kvôli svojim ďalším aktivitám zveril vedenie našej šamorínskej pobočky klubu. V posledných rokoch svojej činnosti sa do Šamorína vrátil a ako jeho asistent som viedol skupinu začiatočníkov. Našu spoluprácu ukončila jeho tragická smrť.
      Po smrti Majstra som si uvedomil, že nechcem stratiť všetky vedomosti, ktoré som od neho získal, preto som spoločne s dvomi ďalšími členmi klubu, a s podporou Majstra Jána Longu, založil Horváth Attila Karate vtedy ešte pod menom Škola bojových umení v Šamoríne. Táto spolupráca sa však rýchlo skončila, pretože naše predstavy o fungovaní klubu sa v základných princípoch rozchádzali. Už v prvom roku fungovania klubu som cítil, že súťažné karate nie je to, čomu sa chcem venovať, lebo takýto štýl je veľmi vzdialený od toho, čo ma učil Majster Karafa a že by to pre mňa po technickej stránke znamenalo krok späť. V tom období som sa prvýkrát stretol s Majstrom Michalom Šlachtovským, ktorý ma zaujal svojou uvoľnenosťou a ľahkosťou techník, pomocou ktorých bol bez zbytočne vynakladanej energie schopný vyvinúť takú silu, ktorá položila aj oveľa väčších „súperov“. Po niekoľkých ukážkových tréningoch a po jednom dlhšom rozhovore sme sa dohodli na spolupráci, pretože som zistil, že toto je to, čo som vždy v karate hľadal a z určitého hľadiska sa o tentospôsob usiloval aj Majster Karafa (na čo som prišiel až o niekoľko mesiacov) s tým rozdielom, že on nemal možnosť dostať sa k pôvodným informáciám o tradičnom okinawskom karate. Prvé tréningy s Majstrom Šlachtovským boli pre mňa zarážajúce, pretože som zistil, že aj ten najzákladnejší pohyb mi v tradičnom prevedení robí problémy. Pochopil som, aké sú správne dýchanie a uvoľnenosť dôležité, naučil som sa sledovať každý aj minimálny pohyb a dospel som k záveru, že ma čakajú v tomto smere dlhé roky práce. Veľmi rýchlo som zistil, že táto tréningová metóda nikdy nebude masovou záležitosťou, pretože naša západná kultúra je nastavená na rýchle a povrchné dosahovanie výsledkov a väčšina ľudí nemá záujem o dlhodobú „mravenčiu“ prácu na sebe samom, lebo jednoduchšie sa žije v ilúziách a povrchnosti. Napriek všetkému som presvedčený, že smer, ktorý som si vybral, je správny a že predstavuje to pravé a pôvodné bojové umenie, ktoré sa nazýva KARATE.